Jedno pekné slnečné popoludnie som bola s kamarátkou Lindou, ktorú som nevidela hádam aj dva mesiace, vonku. Išli sme si sadnúť do jedného baru a tam ma s ním zoznamila. Volal sa Filip. Bol celkom pekný, no strašne namyslený. Teda aspoň mne tak pripadal. Časom sa však ukázalo, že je úplne iný.

O týždeň neskôr som bola s Lindou a ostatnými v tom istom bare a Filip si prisadol k nám. Začal s nami chodiť von, po niekoľkých mesiacoch mi pripadal ako najlepší kamarát. Hovoril mi všetko, čo ho trápilo, a ja som sa mu tiež zdôverovala. Cez leto chodil na futbalové zápasy a na tréningy (futbal bol jeho život), a vždy potom mi zavolal, aby som s ním išla na kofolu. Vždy som samozrejme súhlasila. Raz však nemohol ísť na zápas lebo ho seklo v krížoch. Stávalo sa mu to často, tak sa rozhodol že pôjde na vyšetrenie. Zistili, že má veľké problémy s chrbticou a zakázali mu hrať futbal. Povedali mu, že ak bude ďalej hrať futbal, časom bude odkázaný na vozík. Ako som už spomínala, nebolo pre neho nič dôležitejšie ako futbal. Vtedy keď mi to hovoril som ho prvykrát videla plakať, a samozrejme som sa rozplakala aj ja. Bála som sa oňho. Bol to môj najlepší kamarát. Bol taký tvrdohlavý, že asi ešte 2 týždne po tom hrával futbal, chodil na tréningy akoby sa nič nestalo, no nakoniec, aj keď to bolo preňho ťažké, sa futbalu vzdal. Zohnal si brigádu, aby sa rozptýlil, keďže športovať už nemohol. Zobrali ho do práce, kde opravovali kamióny. Najskôr tam len zametal, no postupne sa učil aj opravovať. Niekedy mu dovolili aj preparkovať kamión, aj napriek tomu že mal len 17 rokov.  Prešlo leto, musel začať chodiť do školy. Prvý mesiac tam ako tak vydržal a každý víkend chodil do práce. Potom mu však ponúkli, že tam môže robiť aj cez týždeň, a preto prestal chodiť do školy, doma si vytláčal ospravedlnenky, a raz za čas sa ukázal v škole. Neskôr mu na tie falošné ospravedlnenky prišli, a zo školy ho vyhodili. Jemu to celkom vyhovovalo, lebo čím viac bol v robote, tým viac mal peňazí. A keď bol pri peniazoch, zabúdal na problémy, ktoré mu život priniesol. Cez toto obdobie sme sa už skoro ani nestretávali, ja som chodila do školy, on do roboty, nikdy nemal čas alebo bol unavený, tak sme si už len niekedy písali smsky, čím ďalej tým menej, až sme si nakoniec prestali písať úplne.

O niekoľko mesiacov neskôr som sa dozvedela, že začal chodiť von s takými divnými ľuďmi, ktorí húlili trávu, a neskôr začali brať aj tvrdšie drogy. O deň na to som mu zavolala a chcela som sa s ním stretnúť. Aj sme sa stretli. Opýtala som sa či droguje, najskôr zapieral a potom sa priznal. Vyzeral hrozne, strašne schudol, a už to nebol ten Filip, ktorému som mohla povedať hocičo. Bol to iný človek. Povedal mi, že s drogami začal hlavne kvôli tomu, aby zabudol na to, že už nikdy nemôže hrať futbal, a že s drogami už neprestane. Povedal to tak vážne, že jak dorozprával som ho asi pol hodinu presviedšala, že drogami nič nevyrieši, no on si to nepripúšťal. Keď už som videla, že to nikam nevedie, a že mu neviem pomôcť, som so slzami v očiach odišla domov. 

Prístupov 4682

Kvalita článku